Pozývame vás na výstavu fotografky Olgy Kravets s názvom Abcházsko a Južné Osetsko, ktorá sa koná v Nadácii otvorenej spoločnosti na Baštovej ulici 5 v Bratislave.
Výstava je verejnosti prístupná v pracovné dni od 13:00 do 18:00 a je prístupná do 18. septembra 2020.
Stratené a znovu nájdené Abcházsko a Južné Osetsko:
V júni 2008 som odišla z práce na plný úväzok pre BBC v Moskve a presťahovala som sa
do Abcházska. Tak som začala kariéru fotografky na voľnej nohe, Abcházsko som si vybrala hneď z niekoľkých dôvodov. Už dávno som sa zamilovala do Kaukazska, želala som si presťahovať sa na miesto, kde by život nebol nákladný a spoznala by som pár fotografov. V hlave sa mi zároveň rodila myšlienka na lokálny projekt.
V danom roku som prvýkrát navštívila Abcházsko, aby som pripravila reportáž pre Globe a Mail. Náhodou som sa stretla s ruskými vojakmi, ktorí v Gali pôsobili na mierovej misii OSN. Vtedy som spoznala Primorsk.
Primorsk bol v minulosti prekvitajúce modelové sovietske mesto s 5000 obyvateľmi, postavené za účelom udržiavať hydroelektráreň a priehradu na rieke Inguri. V meste žili a pracovali najlepší zo sovietskych inžinierov. Primorsk, ktorý ma privítal, bolo opustené mesto so 120 obyvateľmi, ktorí prežívajú vďaka farmárčeniu. Málokedy ich niekto navštívi, preto ma privítali zvedavo s povestnou kaukazskou pohostinnosťou.
Mnoho obyvateľov sa stále spolieha na sovietske pasy. Bývalí zamestnanci hydroelektrárne si zvykli na dlhé obdobia bez elektriny. Hydroelektráreň a priehradu oddelila hranica medzi Abcházskom a Gruzínskom. Najstabilnejším zamestnávateľom v oblasti bol HALO Trust, mimovládna organizácia, ktorá odstraňovala míny uložené do zeme počas gruzínsko-abcházskeho konfliktu v rokoch 1992 až 1993. Ľudia, s ktorými som bola v častom kontakte, boli Rusi, ktorí v oblasti zostali po rozpadnutí ZSSR a príslušníci pôvodnej etnickej skupiny v oblasti Gruzínska, Mingrelci, ktorí obývali najmä abcházsky región Gali. V dôsledku vojenského konfliktu nemala väčšina prístup na oficiálne gruzínske teritórium.
Mojím cieľom v Primorsku bolo rozvinúť príbeh malého mesta, ktoré sa stalo metaforou, dokonca analógiou udalostí v postsovietskom priestore po rozpade ZSSR.
V Primorsku som fotila výhradne s analógovou kamerou Holga, zvyšok Abcházska som fotila na 35 mm film. Zachytila som každodenný život v Sukhumi, kde som sa dočasne usadila, od rodiny,
u ktorej som žila, až po ruských turistov v sovietskych sanatóriách som odfotila všetko. Fotky som nafotila za chodu, v danom momente možno ani neboli také dôležité, uložila som ich v počítači a zabudla na ne.
Nový konflikt, ktorý vypukol 8. augusta 2008 v Južnom Osetsku, ktoré sa oddelilo od Gruzínska, nečakane prerušil moju prácu, odcestovala som pripraviť o ňom reportáž. Po návrate do Sukhumi ma privítalo zmenené Abcházsko. Abcházskym hlavným mestom sa prehnala vlna protestov, 26. augusta 2008 vtedajší ruský prezident Dmitrij Medvedev podpísal dekrét, ktorým Rusko uznalo nezávislosť Južného Osetska a Abcházska od Gruzínska. Ocitla som sa v centre najnovších správ a o prácu som nemala núdzu. Často som cestovala medzi Abcházskom a Južným Osetskom. Pritom keď som sa sťahovala na Kaukaz, správy na titulky neboli mojím cieľom. Samé si ma našli a odštartovali moju kariéru.
Fotky zo Sukhumi a iných miest v Abcházsku a Južnom Osetsku zaujali klientov. Neskôr jednoducho upadli do zabudnutia a už som sa k nim nevrátila.
Svoj voľný čas som trávila v Primorsku. V roku 2009 som sa rozhodla definitívne odcestovať z Abcházska, pretože som cítila, že som vyčerpala príbeh o Primorsku. To bolo najdôležitejšie. K ostatným fotkám, ktoré som odfotila v dvoch osamostatnených štátoch, som sa odvtedy nevrátila.
Až do karantény. Môj svet sa odrazu zmenšil na obvod jedného kilometra v okolí domu. Nečakane som získala čas preskúmať zabudnuté archívy s fotkami.
Našla som ich v mimoriadne príhodnom momente. Nezabúdajte, kým my sme zápasili s niekoľkomesačnou izoláciou, celá generácia mladých Abcházcov a Osetcov žila štvrťstoročie, ktoré uplynulo od konca ozbrojeného konfliktu v rokoch 1993 až 1994, v úplnej izolácii, bez možnosti cestovať, študovať v zahraničí, zamestnať sa, podnikať alebo dočkať sa spravodlivosti na medzinárodnej úrovni.
Izolačnú politiku v Sukhumi a Tskinvali často vnímajú ako výsledok gruzínskych snáh znovunadobudnúť stratené územia, zároveň domácich vedie k prijatiu narastajúceho ekonomického, spoločenského a politického vplyvu Ruska. Domáci majú ruské pasy a zmierili sa s prítomnosťou ruských vojenských jednotiek. Južné Osetsko je o krok ďalej, prevzali väčšinu z nedávnej represívnej ruskej legislatívy.
Často prehliadanou skutočnosťou je, že tento prístup Kremľa má korene v konflikte z roku 2008, keď Kremeľ potvrdil nároky na „regióny, v ktorých má výhradné záujmy.“ Tá istá politika, ktorá neskôr vyústila do situácie na Kryme, na východnej Ukrajine a pokojne jej môžeme prisúdiť aj súčasné udalosti v Bielorusku.
Neriešenie týchto zamrznutých konfliktov, ako aj neuznanie nezávislosti osamostatnených území medzinárodnou komunitou, vylúčili uvedené územia z globálnej scény hospodársky, ale najmä ľudskoprávne.
Skúsenosť s Abcházskom a Južným Osetskom vyústila do rokov práce v Čečensku, Bosne, Izraeli, Palestíne a Sýrii. Hoci som zabudla na fotky, ktoré dnes uvidíte, skúsenosti z rokov 2008 a 2009 formovali moju autorskú osobnosť, pre ktorú sú ľudské práva centrálnou silou, ktorá poháňa moju prácu dokumentaristky. Na stenách vidíte historické podanie meniaceho sa Abcházska. Ale čo je nemenej dôležité, odrážajú vlastnú sebareflexiu.
Na texte spolupracovali Ilya Nuzov, Vedúci sekcie pre Východnú Európu a Strednú Áziu, Medzinárodná helsinská federácia pre ľudské práva a Noor Kalouti, kolega z agentúry NOOR.
