„Vojna to nie je len permanentné strieľanie alebo permanentné utrpenie. Je to aj odhodlanie ľudí viesť ako tak normálny život a zároveň sa nevzdať.“

T.B.:Nemal som nikdy ambíciu byť vojnový fotograf. Ale tým, že sme novinári, sme zvedaví a chceme byť tam, kde sa niečo deje. Nevnímal som to ako povinnosť, chcel som to vidieť, samozrejme vrámci bezpečnosti, všetci máme deti. Je to rozporné, že človek chce ísť fotiť niečo také, je to hrozná realita. Ale bolo to moje rozhodnutie, podať správu o tom, ako to tam vyzerá.
Mirek Tóda a Vladimír Šimíček boli vo vlaku na ceste na Donbas, keď Mirekovi začal pípať telefón o tretej ráno s notifikáciiami o Putinovom prejave, v ktorom vyhlásil túto inváziu. Medzi týmito správami bolo vyhlásenie aj o tom, že rakety dopadajú na miesto, kam sa obidvaja chystali. Aká bola ich reakcia?
V.Š.:  „Pamätám si dva momenty. Prvý, keď som tomu nechcel uveriť, a druhý – ten pocit mrazivej atmosféry vo vlaku, kedy všetci ostali vážni.“
Pocity – rozhodnutie ísť tam, styk a realitou, to nie sú jediné otázky, ktorú novinár či fotografi museli riešiť. Tie ďalšie sú oveľa je praktickejšie. a to ako sa tam v čase vojny dostať? Kde sa dá ubytovať? Ako sa dá presúvať z jedného miesta na druhé? Novinár Mirek Tóda si za tie roky vybudoval na Ukrajine výbornú sieť kontaktov, ktorá im pomáhala a vôbec umožňovala sa tam v tomto období hýbať. Zároveň ale dodal, že v situácii akou je vojna, sa Ukrajina len tak na „punkáča“ navštíviť ani nedá. Takým prvým bodom bola akreditácia od Ministerstva obrany, nakoľko novinárov kontrolovali neustále a nevie si predstaviť, ako ďaleko by sa bez nej dostali.
(Autor foto: Vladimír Šimíček)
V.Š.: „Táto fotografia (foto cyklistu) je z našej prvej cesty do Kyjeva. Bývali sme na Slovenskej ambasáde, ktorá nás prichýlila v kuchyni dole. Šlo o taký provizorný kryt pre viacerých novinárov. Kyjev bol vtedy vyľudnený, bolo to také mesto duchov, a my sme kráčali hore ulicou a zrazu Mirek na mňa kričí, že zhora ide cyklista s vlajkou. Chytil som fotoaparát, stihol som 3 zábery. Mužsi všimol, že ho fotografujem, spravil gesto a úplnou náhodou na múre za ním je napísané MIR. Bol som rád, že niečo také sa môže podariť.“

 

 

Vojna je taká „mozaika rôznych príbehov„. Ktoré boli pre Mireka Tódu, Vladimíra Šimíčka a Tomáša Benedikoviča jedny z tých najsilnejších?

 

 

(Mladý muž objíma svoju tehotnú ženu, Autor foto: Vladimír Šimíček)

V.Š.:Tento pár sme stretli v jednom z bunkrov, trochu ďalej od centra Kyjeva. Bolo to v jeden z tých prvých dní, keď sme sa vrátili z Donbasu. Po nočných bojoch sme sa vybrali na miesto, kde sa to celé dialo, avšak ukrajinskí vojaci nás vyháňali. Bolo tam viac novinárov. Miestni ľudia nás privolali, aby sme sa skryli tam, a to napriek tomu, že zo začiatku bolo cítiť ich nedôverčivosť. Ale keď sme sa bližšie predstavili a povedali sme, že sme slovenskí novinári, vždy boli veľmi vďační, že sme tam, a chceli, aby sme celému svetu povedali, čo sa tam deje. A takisto tento pár.. skrývali sa tam, ale nefotil som ich tajne, nebránili mi v tom. Muž pracoval v IT, manželka bola už doma, tesne pred pôrodom. Ccel ju odviezť do bezpečia a potom sa vrátiť bojovať.

 

 

 

Tomáš Benedikovič a Mirek Tóda opisovali svoje zážitky z panelákového sídliska, v ktorom žili starí ľudia v pivniciach. Z jednej strany bol ich panelák obstrelený, chýbali mu poschodia. Z tej druhej si dôchodcovia varili polievku a odmietali opustiť svoje domovy. Alebo z charkovského metra, kde v podzemí vo vagónoch žili celé rodiny dva mesiace..

(Autor foto: Tomáš Benedikovič)

M.T.:Keď zídete dole do toho metra, prejdete cez tie peróny, kde sa nastupuje, to celé bolo obsadené ľuďmi. V tom čase tam žilo okolo 500-600 ľudí, na začiatku vojny ich tam bolo až dve tisíc. Keď idete medzi koľaje, tak tam bol odstavený jeden vlak, a v jednotlivých vagónoch žili rodiny. Mali absolútne narušený biorytmus, slnko nevideli dva mesiace. Nevyšli odtiaľ po celý ten čas.“

 

 

(„Bulgakovský moment„, Autor foto: Tomáš Benedikovič)

M.T.:Tá babuška bola neskutočná. Mala cez 80 rokov a z takého pultíka si vyberala knižky a rozprávala o tom, ako nevie žiť bez kníh a ako trojročná zažila evakuáciu počas druhej svetovej vojny.“

 

 

V čom je vojnová fotografia iná? Bola to pre fotografov výzva alebo nejaká celkom nová skúsenosť?

T.B.:My sme nemali v pláne ísť robiť reportáž na frontovú líniu. Skôr nás zaujímalo, ako tí bežní ľudia zvládajú situáciu, ako to mesto funguje alebo nefunguje. Nová je tá situácia , že sa môže čokoľvek pokaziť, človek cíti väčšie napätie  a pripravuje sa na rôzne scenáre, a teda menej pozitívne a byť pripravení aj na veci, ktoré sme my našťastie nevideli.“

Vladimír Šimíček sa pripojil ku kolegovi. Až taký rozdiel, čo sa práce týkalo ako takej, neevidoval. Doplnil ho ale o myšlienku, že vidí obrovský zmysel v tom: „byť tými očami, resp. ušami a predstaviť  konkrétne príbehy a konkrétnych ľudí čitateľom Denníka N.“

 

(Autor foto: Tomáš Benedikovič)

 

T.B.: „Odniesol som si z Ukrajiny pocit, a nech to znie akokoľvek zvláštne, ale odniesol som si pocit optimizmu. Z toho ako sú tí ľudia naladení, ako chcú vzdorovať zlu. Faktom je, že my sme nezažili také tie úplne hrozné veci, ktoré niektorí iní novinári videli. Nezažili sme ani konkrétne ohrozenie na živote, počuli sme výbuchy v diaľke. Odišiel som odtiaľ s presvedčením, že Ukrajina musí zvíťaziť.“

 

Beseda prebiehala online prostredníctvom live streamu. Video si môžete pozrieť na našom Youtube kanáli tu: https://www.youtube.com/watch?v=xKI2jV9ro34