Vojna je taká „mozaika rôznych príbehov„. Ktoré boli pre Mireka Tódu, Vladimíra Šimíčka a Tomáša Benedikoviča jedny z tých najsilnejších?
(Mladý muž objíma svoju tehotnú ženu, Autor foto: Vladimír Šimíček)
V.Š.: „Tento pár sme stretli v jednom z bunkrov, trochu ďalej od centra Kyjeva. Bolo to v jeden z tých prvých dní, keď sme sa vrátili z Donbasu. Po nočných bojoch sme sa vybrali na miesto, kde sa to celé dialo, avšak ukrajinskí vojaci nás vyháňali. Bolo tam viac novinárov. Miestni ľudia nás privolali, aby sme sa skryli tam, a to napriek tomu, že zo začiatku bolo cítiť ich nedôverčivosť. Ale keď sme sa bližšie predstavili a povedali sme, že sme slovenskí novinári, vždy boli veľmi vďační, že sme tam, a chceli, aby sme celému svetu povedali, čo sa tam deje. A takisto tento pár.. skrývali sa tam, ale nefotil som ich tajne, nebránili mi v tom. Muž pracoval v IT, manželka bola už doma, tesne pred pôrodom. Ccel ju odviezť do bezpečia a potom sa vrátiť bojovať.“
Tomáš Benedikovič a Mirek Tóda opisovali svoje zážitky z panelákového sídliska, v ktorom žili starí ľudia v pivniciach. Z jednej strany bol ich panelák obstrelený, chýbali mu poschodia. Z tej druhej si dôchodcovia varili polievku a odmietali opustiť svoje domovy. Alebo z charkovského metra, kde v podzemí vo vagónoch žili celé rodiny dva mesiace..
(Autor foto: Tomáš Benedikovič)
M.T.: „Keď zídete dole do toho metra, prejdete cez tie peróny, kde sa nastupuje, to celé bolo obsadené ľuďmi. V tom čase tam žilo okolo 500-600 ľudí, na začiatku vojny ich tam bolo až dve tisíc. Keď idete medzi koľaje, tak tam bol odstavený jeden vlak, a v jednotlivých vagónoch žili rodiny. Mali absolútne narušený biorytmus, slnko nevideli dva mesiace. Nevyšli odtiaľ po celý ten čas.“
(„Bulgakovský moment„, Autor foto: Tomáš Benedikovič)
M.T.: „Tá babuška bola neskutočná. Mala cez 80 rokov a z takého pultíka si vyberala knižky a rozprávala o tom, ako nevie žiť bez kníh a ako trojročná zažila evakuáciu počas druhej svetovej vojny.“
V čom je vojnová fotografia iná? Bola to pre fotografov výzva alebo nejaká celkom nová skúsenosť?
T.B.: „My sme nemali v pláne ísť robiť reportáž na frontovú líniu. Skôr nás zaujímalo, ako tí bežní ľudia zvládajú situáciu, ako to mesto funguje alebo nefunguje. Nová je tá situácia , že sa môže čokoľvek pokaziť, človek cíti väčšie napätie a pripravuje sa na rôzne scenáre, a teda menej pozitívne a byť pripravení aj na veci, ktoré sme my našťastie nevideli.“
Vladimír Šimíček sa pripojil ku kolegovi. Až taký rozdiel, čo sa práce týkalo ako takej, neevidoval. Doplnil ho ale o myšlienku, že vidí obrovský zmysel v tom: „byť tými očami, resp. ušami a predstaviť konkrétne príbehy a konkrétnych ľudí čitateľom Denníka N.“
(Autor foto: Tomáš Benedikovič)
T.B.: „Odniesol som si z Ukrajiny pocit, a nech to znie akokoľvek zvláštne, ale odniesol som si pocit optimizmu. Z toho ako sú tí ľudia naladení, ako chcú vzdorovať zlu. Faktom je, že my sme nezažili také tie úplne hrozné veci, ktoré niektorí iní novinári videli. Nezažili sme ani konkrétne ohrozenie na živote, počuli sme výbuchy v diaľke. Odišiel som odtiaľ s presvedčením, že Ukrajina musí zvíťaziť.“
Beseda prebiehala online prostredníctvom live streamu. Video si môžete pozrieť na našom Youtube kanáli tu: https://www.youtube.com/watch?v=xKI2jV9ro34